Ján Oros, student 6. ročníku Všeobecného lékařství, strávil semestr v Heidelbergu. Píše esej a posílá fotografie.
Od januára do konca marca tohto roku som strávil na praktickej stáži Erasmus v Heidelbergu na juhozápade Nemecka. Univerzitná nemocnica v Heidelbergu je v rebríčkoch pravidelne zaraďovaná medzi najlepšie nemocnice v Nemecku a ja som mal možnosť mesiac stráviť na chirurgickej klinike, ktorá je zároveň súčasťou Európskeho pankreatického centra, a dva mesiace na neurochirurgickej klinike, jednej z najväčších svojho druhu v Nemecku.
Nemeckí študenti v poslednom ročníku absolvujú špeciálnu stáž, takzvaný „Praktisches Jahr, nebo jen PJ“, počas ktorého sú jeden celý rok na oddelení ako súčasť tímu a fungujú v podstate ako sekundárni lekári. Vzhľadom na to, o akú kliniku sa jednalo, som tam išiel s veľmi malou dušičkou, ale s o to väčším rešpektom. Bez akýchkoľvek okolkov som bol hneď ráno prvý deň mojej stáže zaradený do bežnej prevádzky.
Moji kolegovia nemeckí študenti mi na začiatku veľmi pomohli, hlavne čo sa týka praktických vecí. Odbery krvi, periférne vstupy, odstraňovanie drenáží, príjmy, OP-asistencie. Moja predstava efektívnosti nemeckého prístupu sa naplnila – za celú moju stáž sa stalo možno jedenkrát, že som domov prišiel pred piatou popoludní.
Po troch dňoch prišla prvá veľká skúška mojej rok a pol vydretej nemčiny – referovanie pacientov na rádiologickej vizite, ktorých som prijal. Ak ste čakali, že prítomných je maximálne desať ľudí, chyba. Vzhľadom na veľkosť kliniky aj takéto vizity prebiehajú vo veľkom auditóriu, kde sú prítomní vedúci lekári všetkých staníc, mladí lekári a všetci PJ-študenti, ktorí aktuálne nie sú na sále. Ako sa hovorí – no pressure. S výraznou tachykardiou a občasným prechodom môjho hlasu do tremola som to, myslím si, zvládol obstojne – pár kolegov mi aj poklepalo po pleci so slovami: „Na prvýkrát výborne, ale nabudúce...“ Niet nad konštruktívnu kliniku.
Väčšinu času som ale trávil aj tak na sále. Každý PJ-študent má svoj staničný telefón, ktorý od rána od ôsmej zvoní. Volajú zo sál, treba ísť držať háky. Čiastočne teda platí PJ-príslovie Mund halten, Haken halten – držet pusu, držet háky. Mal som možnosť zúčastniť sa veľkého spektra výkonov, od rozsiahlych resekcií pankreatu, cez transplantáciu jater až po rutinné výkony, ako je cholecystektómia.
Práve na jednu laparoskopickú cholecystektómiu asi nikdy nezabudnem. Pre výpadok mladých operatérov v daný deň, robil túto operáciu jeden zo zástupcov prednostu pre kolorektálnu chirurgiu. Keďže tento zákrok väčšinou robia mladší kolegovia, mal z toho veľkú zábavu, že poslali k žlčníku profesora. Každopádne keďže zbadal, že tam stojím ja ako PJ, hneď ma chcel zaangažovať. Nechal ma viesť laparoskopickú optiku a dokonca zaviesť jeden z trogarov, ktorým sa zavádzajú inštrumenty so slovami: „... a nie že prepichneš colon!“ Po skončení zákroku sa tento profesor znesterilnil a povedal mi, že to mám zašiť. S myknutím pliec som hodil pohľad na inštrumentárku a pustil sa do majstrovského diela. Aby to nebolo málo, profesor sa vrátil a oznámil mi, že mám ešte zavolať rodine pacienta, že všetko prebehlo dobre. O tretej, teda hodinu pred oficiálnym koncom mojej šichty, zvoní telefón: „... pokračujeme na sále päť, transplantácia jater.“ Moja predstava o včasnom príchode domov sa opäť rozplýva.
Môj nástup na neurochirurgickú kliniku mi mesiac na chirurgii veľmi uľahčil. Činnosti, ktoré mi úprimne na začiatku moc nešli, sa už začali automatizovať. Vedel som kde mám ísť, kam volať, komu nevolať, atď. Nemčina mi už nespôsobovala migrénu a ja som sa viac mohol sústrediť na svoj vysnený odbor. Keďže na neurochirurgii nebolo toľko PJ-študentov, bolo aj viac práce. Prvý krát sa mi aj stalo, že som bol sám na stanici – konečne chápem pocity začínajúcich lekárov. Všetci chcú všetko naraz, ak sa niečo pokazí, tak všetko naraz. Každopádne som mal prvý krát pocit, že naozaj k niečomu aj prispievam.
Táto stáž mi do môjho budúceho pôsobenia dala naozaj veľa. Musím však povedať, že mi naša fakulta dala k tomu veľmi pevný teoretický základ, na ktorom sa potom pri prvej príležitosti takto stimulujúceho prostredia, ktoré som zažil v Heidelbergu, ľahko stavia. Myslím si, že kľúč ďalšieho zlepšenia výuky medicíny v Česku je práve vo väčšom zapojení študentov do chodu kliník. Čo sa koniec koncov počas koronakrízy aj stalo. Ak totižto česká škola doženie tento deficit praktickej výuky, len ťažko sa budú v Európe hľadať kvalitnejší absolventi – ale takýto postreh určite nie je vynájdením kolesa.
