Před rokem odpovídala pro náš web na otázky jako budoucí studentka prvního ročníku. Teď má Vladimíra Kurucová za sebou rok na 2. lékařské fakultě. Jaký byl? Přečtěte si v rozhovoru Ondřeje Lukáče.
Máš za sebou první rok na medicíně. Překvapilo tě něco? V dnešní době sociálních sítí a mnoha blogů se totiž zdá, že nastupující student prvního ročníku má všechny informace takřka na zlatém podnose...
Ja som si informácie o fakultách, učebniciach a skúškach najviac vyhľadávala ešte počas maturitného ročníka. Samozrejme vždy v momentoch, keď som sa mala najviac sústrediť na prijímačky... Nakoniec som na škole zistila, že realita je trochu iná, napríklad som aj napriek očakávaniam nebola nútená spávať päť hodín denne a nikdy nevystrčiť nos z učebnice. Tiež ma prekvapila ochota vyučujúcich na ústavoch a naozajstná rodinná atmosféra fakulty. A nielen v zmysle, že by som bez opory spolužiakov neprežila ani mesiac, aj klebety sa tu šíria rýchlosťou ako v ozajstnej rodine (úsměv). A hoci priznávam, že som sa pôvodne hlásila na Dvojku najmä kvôli veľkej šanci doštudovať, obľúbila som si tu úplne všetko.
Naše fakulta se krom rodinné atmosféry rovněž často chlubí tím, že už od prvního ročníku se student setkává s pacienty. Jaké máš s nimi zážitky?
Bolo to strašne fajn. Prvý kontakt s pacientmi sme mali v rámci týždňa praktického lekárstva, kde sme boli všetci z pacientov ešte vystrašenejší ako oni z nás. Preto radšej spomínam na prax v rámci ošetrovateľstva, kde sme mohli chorým podávať lieky, pozrieť si anamnézy, odobrať krv a tak. Keď som sa s ihlou blížila k prvému pacientovi, bola som ešte bledšia ako on. Najradšej spomínam na jednu starú pani po mŕtvici, ktorej som napravila vankúš a podala krabičku s džúsom. Bola z toho taká šťastná, že ja som z toho žila ešte týždeň.
V letošním akademickém roce stanuli v čele dvou pro prváky stěžejních ústavů – anatomického a histologického – noví přednostové. Poznala jsi to na výuce nějak?
Musím povedať, že som nebola úplne nadšená zo spájania histológie s embryológiu. Čo sa týka anatómie, veľmi sa mi páčil systém tohtoročných pitiev, podľa toho, čo hovorili starší študenti, sme ich mali naozaj lepšie zorganizované. Je pre mňa jednoducho ťažké hodnotiť zmenu výuky na hociktorom ústave, pretože som tu proste minulý rok nebola. Ale vo všeobecnosti som veľmi spokojná.
Jak tě zaujaly menší předměty?
Veľmi ma bavilo ošetrovateľstvo a prvá pomoc, pri oboch týchto predmetoch som sa totiž cítila tak iluzórne „doktorsky“. Aj keď na mňa niekedy boli tie cviká o ôsmej ráno priveľa. Biofyzika nepatrila medzi moje obľúbené predmety, ale uznávam, že výuka aj skúška sú nastavené voči študentom veľmi priateľsky. A hoci biológiu nerátam medzi menšie predmety, nedá mi ju nespomenúť. Veľmi ma bavila, a obzvlášť som oceňovala zápal doktora Kočárka.
Co tvoje dojmy z Prahy?
Neuveriteľné. Myslím, že som si žiadne mesto tak rýchlo nezamilovala ako Prahu. Je to pre mňa príjemný kompromis medzi štúdiom v „zahraničí“ a pocitom, že som vlastne ako doma. Aj keď mám niekedy pocit, že polovicu života tu trávim v autobuse alebo čakaním naň.
Bydlíš na Kajetánce?
Áno, na bývanie na koľaji som sa obzvlášť tešila, vždy som si to spájala so správnym študentským životom. Moja spolubývajúca je spolužiačka z dvojkruhu – celý rok pre mňa predstavuje ostrovček zdravého rozumu v mori hystérie zo skúšok. Vždy mi v správny okamih povie: „Sklapni a uč sa, zvládneš to.“
Co bylo pro tebe nejsilnějším zážitkem během prvního ročníku?
Moja najobľúbenejšia príhoda, ktorú všade nadšene rozprávam, sa týka práve prvých anatomických cvík. Niekde som sa pred nimi zamotala a netušila som, kam ísť. Tak som blúdila po anatomáku, náhodne som otvorila asi päť dverí vedúcich do pitevne a hľadala som nejakú dobrú dušu, čo by ma navigovala. Zrazu som videla starého pána v bielom plášti, ktorý vyzeral strašne milo a neškodne, tak som ho prosila o pomoc. Úkosom sa na mňa pozrel a povedal, že sa ponáhľa. Tak som ho teda celá zúfalá začala ťahať za rukáv, čo ho evidentne prekvapilo tak, že s povzdychom súhlasil. Na tento zážitok som si nespomenula až do minulého mesiaca, keď som toho istého pána videla ísť po chodbe a vedľa mňa spolužiak úctivo zašepkal: „Aha, tamto kráča profesor Čihák.“
