Tři ohlédnutí za letošními Dobronicemi

Přinášíme tři pohledy nových studentů – nastupujících prváků na letošní prvácké Dobronice. Přečtěte si články Richarda Bočka, Miriam Hvizdošové a Alžbety Šantové.


Richard Boček: Divukrásné Dobronice

Z rádia hraje melodický indie rock, po stěnách, obrazech i dubovém obložení se rozlévá měkké světlo a servírka v šarlatových šatech mi právě přináší křupavé toasty a šálek plný roibosu s plátkem citronu. Sedím v poloprázdné kavárně poblíž osiřelého piána, postaršího pána a místního pijana, stálého hosta. Těsně před zavíračkou, srkám čaj a čekám na autobus, který mě konečně po dlouhé cestě z Dobronic do ValMezu vezme domů. Snad – poté, co jsem nasedl do špatného vlaku a zajel si padesát kilometrů do Ostravy a zpět, bych se už vážně ničemu nedivil. V polorozpadlém stavu sbírám zbytky sil na to, abych si zrekapituloval, co jsem vlastně všechno zažil během jednodenního prváckého soustředění v Dobronicích. Kalendář sice tvrdí, že trvalo dny čtyři, já tomu však nevěřím. Vždyť jsem tam byl a čtyři dny to určitě netrvalo... Spíš tak jeden dlouhý, proložený nějakým tím šlofíkem a několika snídaněmi, obědy a večeřemi. Klobouk dolů organizátorům – co všechno stihli vměstnat do jednoho dne, je vskutku dechberoucí. Poeta by řekl, že jsem sebereflektoval obraz své duše v klidné meditaci. Já bych spíš řekl, že jsem zkoumal tu smršť, co jsem zažil v záseku hlubokém jako Mariánský příkop.

Od autora jakéhokoliv literárního počinu se očekává, že si vymyslí vlastní osu článku, které se bude v průběhu psaní držet. Promiňte, to teď fakt nedám. Ale nějak to půjde, aniž by šlo o snůšku bezvýznamných klišé rozházených po papíře. Vypůjčím si slova organizátorů z infoletáčku a pokusím se vás uchlácholit, že se nejedná zas až o takový podvod.

Dobronice, to je jeden velký maraton. Sotva se člověk vyhrabe z postele a dojde na snídani, už slyší zvonění kolejnice a šup na přednášku, pak sport, oběd, pokecat se spolužáky a vyděsit se, co všechno si musím ještě zařídit; následně být varován panem profesorem Kodetem, že nás nechce ideálně až do třeťáku vidět. To se pak večer těžko sbírají síly k intelektuálnímu posezení nad sklenkou dobrého moravského vína, že? Pořád jste zkrátka v jednom kole. Svatou pravdu má tradičně Motolkomix se svou všeshrnující větou: Spánková deprivace začíná v Dobronicích.

Stěží máš čas se vůbec nadechnout. Zde se rozhodně nejedná o otřepanou frázi. Myslím, že všichni prváci tento pocit zažili při absolvování Extreme rush. Ze studené Lužnice rovnou na antuku, do písku, a pak se ještě v tomto trojobalu trochu vyběhat. Ufff. V cíli se naštěstí ukázalo, že starší medici jsou již dostatečně osvíceni lékařskou intuicí,  jelikož se všem prokřehlým zúčastněným rozléval na zahřátí slaďoučký svařák. Na druhou stranu, figuranti na bojovce z první pomoci, kteří měli ve scénáři zakázáno dýchat, dokud jim někdo nezakloní hlavu, si v mnohých případech také moc čerstvého vzduchu neužili.

Dobronice jsou nabité informacemi a radami do začátků, ať už jde o seznam povinné, doporučované a naprosto zbytečné literatury, anebo o varování, že v Motole fakt není dobrý kafe. Jsou přátelské. V každém ohledu. Starší studenti vám rádi a trpělivě odpoví na každý, byť sebehloupější dotaz, kdykoliv. A není lepšího pocitu, než když zjistíte, že spolužáci z kruhu (ZMIJOZEL!), a nakonec i z celého ročníku, jedou na stejné vlně jako vy. Dobronice jsou plné poslední prázdninové pohody, kdy Vašek u táboráku vytahuje na kytaru jednu pecku za druhou, ať už podle aktuální nálady, anebo dle přání hituchtivých mediků. Repertoár je minimálně tak pestrý jako odstíny růžové na histologických preparátech. A když už se zdá, že se nálada zklidní k utlumenému pobrukování u dohasínajících řeřavých uhlíků, projede davem hřmotný zvuk Kaťuši zpívané a capella střídané Lvím Králem a přibarvenými verzemi lidovek. Paráda. Dobronice jsou velkolepé tím, že si člověk poprvé pořádně uvědomí, kam se mu podařilo dostat a jakou má čest, že se bude dřít a snažit zvládnout všemožná úskalí medicíny právě na 2. lékařské fakultě.

Dobronice jsou divukrásné, ale sakra, taky pořádně krutopřísné!

Miriam Hvizdošová: Prvý turnus Dobroníc 2016 očami prváčky

Sedím v autobuse, pár desiatok kilometrov od Prahy a pozorujem východ slnka premýšľajúc nad tým, čo ma čaká. Tentokrát je to legendárny zoznamovák pripravený pre prvákov (medikov a Bc. a NMgr. fyzioterapeutov) 2. lekárskej fakulty Univerzity Karlovy v Prahe. Ste zvedaví? Aj ja som bola.

Čakám, teraz už nad stanicou metra Opatov, a postupne prichádzajú moji zatiaľ neznámi spolužiaci s batožinou, ktorých prvá otázka je: „Dobronice?“ A potom nasleduje zoznamovacie kolečko a smart talk občasne prerušovaný brzdiacou MHD. Vďaka konverzácii ubehla cesta autobusom rýchlo a ani neviem ako, ocitám sa v Rekreačnom zariadení UK Dobronice, kde nás už nadšene vítajú starší študenti s vtipnými tričkami a profesori.

Po informáciách ohľadom telesnej výchovy nás prišiel privítať pán prof. MUDr. Roman Kodet, CSc., ktorý nám poskytol rady do študentského života. A keďže neodmysliteľnou súčasťou mysle kohokoľvek by mala byť znalosť a zručnosť podania prvej pomoci, poobede sme začali s teóriu. Pre niektorých bola možno až príliš vyčerpávajúca, keďže namiesto otvorených očí mali naširoko otvorené ústa počas zívania. „Dáme si krátku pauzu, dobre?“ Prekvapenie však nastalo po prestávke. Po pohodlnom usadení sa sme boli vyzvaní, aby sme znova vstali a opakovali po prednášajúcom všetko presne do detailu. Čo? „U-a-ja-ja,...“ a už sme cvičili našu prvú haku, ktorej sa podarilo vymeniť nám ospalé tváre za príjemný úsmev a smiech. Večer nasledovala prvá prax prvej pomoci, takže „Obväzy do ruky a skúšame.“ Popritom ešte prebehlo dlho očakávané zoznámenie sa so svojím kruhom, s ktorým budem nasledujúcich 6 rokov prežívať strasti a radosti medicíny. Na preverenie správnosti vety „I medici umí pařit“ sa večer konala Welcome party.

Po chladnej noci v chatke a teplom čaji na raňajky v neočakávanej chvíli zazvonil zvonec, ktorý signalizuje nástup. Pozor! Na nástup si so sebou nezabudnite vziať pero a papier, inak sa po ne budete musieť vrátiť, pretože nasleduje prednáška o efektívnom učení. Motoláci však mysleli aj na náš pohyb a na zvyšok dopoludnia spolu s pedagógmi Ústavu telesnej výchovy 2. LF UK pre nás pripravili športovú činnosť. V športovom duchu sa nieslo aj popoludnie s tzv. Extreme rush, ktorý sa koná každý rok nezávisle od počasia. My sme mali tento rok skvelé poveternostné podmienky, teda teplo, slniečko a žiaden mrak na obzore. Tak šup do plaviek a na štart (áno, najskôr plávanie, a potom nasleduje beh s rôznymi úlohami). Ak by sa vám však nechcelo, organizátori sa vás budú snažiť už vopred namotivovať odmenou pre každého. Večernou zábavou bol táborák pod hviezdami posiatym nebom s gitarami sprevádzanými spevom a konverzáciami na najrozličnejšie témy, v ktorých ani jedno pohlavie nezaháľalo.

Počas tretieho dňa sme v 8členných družstvách absolvovali tzv. Bojovku, ktorá spočívala z dvoch stanovíšť so simulovanými situáciami, v ktorých išlo našim starším spolubojovníkom študentom o život a našou úlohou bolo zachrániť ich. Touto cestou by som sa chcela poďakovať za takúto možnosť, pretože rozprávať si len tak teóriu je jedna vec a skúšať si situácie so super hereckými výkonmi simulantov niečo celkom iné. A aby sme aj dnes dodržali príslovie v zdravom tele zdravý duch, poobede nasledoval športový turnaj. Počas celého pobytu k nám chodili významní hostia z fakulty a v sobotu si pre nás pripravili krátke prednášky. O artroskopii nám prednášal doc. MUDr. Vojtěch Havlas, Ph.D., a potom nasledovala prednáška od prof. MUDr. Jana Trky, Ph.D., vedúceho Laboratorního centra Kliniky dětské hematologie a onkologie 2. LF UK a FN Motol, Praha. Pomaly, ale isto sa blížila posledná noc v Dobroniciach, ktorú sme strávili v dobrej spoločnosti či už za zvukov hudby s rukou hore alebo konverzáciou.

V posledný deň veľká časť účastníkov asi potrebovala známy internetový vyhľadávač či už na nájdenie svojich stratených vecí ,alebo GPS súradníc, pretože otázka „Prezradíš mi, kde predávajú plášte?“ bola veľmi častá. Medici sa tešili, až si na seba po prvýkrát oblečú „špeciálny“ biely plášť s logom svojej fakulty, a hlavne na ten moment, kedy sa v ňom budú môcť pyšne promenádovať pred rodinou či priateľmi. A ešte jedna otázka mala vysoký počet opakovaní. „Máte pero?“, nie preto, že by niekto chcel, aby si mu napísal/-a kontakt na seba, ale preto, že sa chcel zaregistrovať do jedného či dvoch z prezentovaných spolkov (Motolák, IFMSA 2. LF, ASF), ale zabudol/-a si pero. Pred odchodom so slnkom zaliateho strediska s radami od starším študentov zapísanými či už na papieri alebo za ušami a so zakúpeným plášťom a tričkami ešte nasledovala posledná haka, ktorú sa niektorí chystajú praktizovať počas pauzy pri dlhom a vyčerpávajúcom učení.

Alžbeta Šantová: Dobronice – začiatok púte medika

Šesťročná púť medika sa nezačína prvým zasadnutím do posluchárne či prvými cvičeniami z anatómie, ako by si mohli mnohí nezasvätení myslieť. Medici 2. lekárskej fakulty totiž dobre vedia, že táto cesta sa začína už skôr – na zoznamováku v Dobroniciach!  Výnimkou nebol ani tento rok. Pre nás prvákov sa úvod septembra bude asi ešte dlho spájať s dobronickou atmosférou, ktorú sme spoločne počas štyroch dní okúsili. A že to stálo za to, určite potvrdí každý člen našej medickej výpravy!

Stále si spomínam na tú chvíľu, keď mi niekto pri zápise vtisol do ruky letáčik s informáciami o dobronickom sústredení. V závale mnohých ďalších dôležitých formulárov som mu najprv nevenovala veľkú pozornosť. Avšak ten farebný letáčik sa predsa len tak ľahko prehliadnuť nedá, a tak s blížiacim sa septembrom mi myšlienky na dobronické dobrodružstvo čoraz viac vŕtali v hlave. Priznávam, že sa mi zo začiatku do Doborníc nechcelo. Zvedavosť však vo mne zvíťazila, a tak som už ráno 1. septembra nedočkavo stála na stanici v Opatove a zvítavala sa s ďalšími zvedavými prvákmi. A tým sa dobrodružstvo začalo. A aké to bolo? Jedným slovom vynikajúce!

Dobronice nám priniesli nielen možnosť spoznať sa v rámci kruhov či mimo nich, ale taktiež množstvo praktických rád pred začiatkom semestra. V tomto smere treba poďakovať najmä našim starším spolužiakom, ktorí nás s veľkou ochotou vyzbrojili hŕbou informácií o štúdiu a nezabudli ani na tie najmenšie detaily, ktoré nám v prváku rozhodne pomôžu. Vďaka tomu som taktiež pochopila, že slovo, ktoré našu fakultu veľmi dobre vystihuje, je súdržnosť, a že práve ťahať za jeden koniec je cesta k úspechu. O súdržnosti svedčila aj prednáška o našich úspešných spolkoch, Motoláku, IFMSA a ASF, ktoré ma prekvapili množstvom projektov, na ktorých realizácií sa môžeme podieľať aj my a ktoré rozhodne dokážu spestriť vysokoškolský život medika. K zaujímavým prednáškam prispeli aj naši profesori. Navštívil nás pán prodekan Kodet, ktorý našu pozornosť upriamil na nástrahy, ktoré na nás počas prvého ročníka čakajú, a taktiež pridal skvelé rady ako sa so štúdiom medicíny čo najlepšie vyrovnať. Dobronického sústredenia sa zúčastnili aj pán prodekan Trka, pán docent Havlas a pán docent Zuna, ktorí nás svojimi výkladmi o leukémií a artroskopii na chvíľu zaviedli do pravého vysokoškolského sveta, a my sme sa tak mohli preniesť pár mesiacov dopredu a predstaviť si, ako už čoskoro budeme môcť sedieť v posluchárni ako hrdí medici našej novej fakulty.

Dobronice však neboli len o prednáškach. Asistenti z Ústavu telesnej výchovy si pre nás pripravili bohatý športový program, ktorý vyvrcholil športovým turnajom. Aj naši starší spolužiaci sa postarali o to, že o zábavu nebola núdza. Ako správnych medikov nás naučili podať prvú pomoc. Celé to bolo zakončené bojovkou, kedy sme si mohli na vlastnej koži okúsiť, aké to je zachrániť niekomu život, aj keď sme v skutočnosti zachraňovali len našich organizátorov, ktorí sa na chvíľu premenili na ľudí v bezvedomí,  s infarktom,  krvácajúcich či inak ťažko zranených. Ich herecké výkony prispeli k tomu, že sme sa naozaj vcítili do role záchranárov a zistili, že táto práca ozaj nie je taká jednoduchá, ako sa na prvý pohľad zdá. Pri zmienke o našom programe sa nedá nespomenúť aj slávny Extreme rush. Vidieť tú kopu prvákov plávať v studenej vode, liezť po štyroch či obiehať po celom areáli musel byť rozhodne skvelý pohľad, ktorý sa tak často nevidí...

Myslím, že môžem povedať za všetkých prvákov, že Dobronice boli krásnym zážitkom pred naším spoločným štúdiom. Išlo síce o dobronický zoznamovák, no boli to štyri dni, kedy som nielen spoznala mojich spolužiakov, ale zároveň nadobudla pocit hraničiaci s istotou, že my všetci sme súčasťou tej najlepšej lekárskej fakulty! Veľké poďakovanie patrí aj našim organizátorom, ktorí sa o to postarali, pripravili nám skvelý program, a zároveň ma doteraz držia na pochybách, či sa vôbec počas tých štyroch dní zastavili a spali...

Vytvořeno: 15. 9. 2016 / Upraveno: 31. 1. 2019 / Mgr. Ing. Tereza Kůstková