Emília Petríková, studentka 3. ročníku Všeobecného lékařství, strávila letní stáž na Univerzitě Heidelberg. Píše esej a posílá fotografie.
Leto som strávila na stáži v Heidelbergu. Väčšinou po tejto vete nasleduje otázka, prečo som nešla do nejakého známejšieho nemeckého mesta.
Chcela som tento rok vyskúšať podmienky pre výskum v Európe. Hľadala som najvhodnejšie možné pracovisko veľmi exaktnou metódou – googlovaním. Rozhodla som sa skúsiť šťastie (čo sa našťastie podarilo) u skupiny s fancy názvom MolekularChirurgie, ktorá patrí pod Universität Klinikum Heidelberg. Tá patrí pod Universität Heidelberg, najlepšie hodnotenú a najstaršiu nemeckú univerzitu (ktorá je mimochodom aj tak o tridsať osem rokov mladšia ako Univerzita Karlova). Skupina má tiež úzku spoluprácu s Nemeckým centrom pre výskum rakoviny, ktoré sídli vo vedľajšej budove.
Heidelberg je pravé univerzitné mesto. Ba čo viac, romantické univerzitné mesto. S populáciou 150 tisíc obyvateľov pri 30 tisíc študentov len Universität Heidelberg a gothickým hradom ako dominantou mesta je atmosféra skutočne akademická. Barokovým centrom mesta (v ktorého strede sa nachádza aj centrálna menza, kde si za 80 centov za 100 gramov dáte kľudne aj pangasiusa a to od desiatej do desiatej – a áno, vonkajšie stolíky sú situované v záhrade) sa premáva mnoho študentov na bicykloch, väčšinou oblečených veľmi ležérne. Vo voľnom čase som okrem behu popri rieke Neckar (alebo, ako sme ju s kamarátom volali – Neckář) rada využila aj behanie po míľu dlhej nákupnej ulici Hauptstrasse.
Desať týždňov som pracovala pod supervíziou profesorky Herrovej a docentky Karakhanovej, ktoré boli veľmi milé, ochotné a nápomocné. Venovala som sa výskumu vplyvu sulforaphanu, látky podobnej ako známy resveratrol, na dendritické bunky a T-lymfocyty. Zisťovala som účinky tejto látky na markery buniek izolovaných zo vzoriek krvi od zdravých jedincov pomocou prietokovej cytometrie. Neskôr budú na základe týchto výsledkov skúmať krv od pacientov, ktorým je podávaný sulforaphan ako experimentálna liečba rakoviny pankreasu. Na dizajne tohto projektu bolo vidieť premyslený systém a tiež možnosti obrovského centralizovaného špecializovaného centra. Tiež sa mi páčilo silné prepojenie výskumu a kliniky, čo je podľa mňa dôležité pri snahe hľadania nových možností terapie a žiaľ vidieť na výsledkoch, keď výskumníci zabudnú na klinikov alebo naopak. Preto je podľa mňa potrebná úzka spolupráca z oboch strán, hlavne v oboroch ako je onkológia, kde sa pri mnohých diagnózach na účinnú terapiu ešte len čaká.
Stáž mi veľa dala a som vďačná za túto možnosť. Tiež som ale vďaka nej videla, že mnoho vecí funguje u nás rovnako dobre, alebo aj lepšie a máme si čo na našej fakulte a v Prahe vážiť. Určite by som každému odporúčala vyskúšať si zahraničnú stáž, je to neoceniteľná skúsenosť.
