Hana Mojžišová, studentka 4. ročníku Všeobecného lékařství, strávila svou letní praxi v polském Lublinu. Píše esej a posílá fotografie.
Nie, nie v slovinskej Ljublane, ale v relatívne neznámom poľskom meste, ktoré s takmer 400 tisícami obyvateľmi a pekným historickým centrom, je neznámym nezaslúžene. Po dlhom zvažovaní som sa rozhodla pre stáž práve v Poľsku, krajine, ktorá je tak blízko, až som ju nikdy poriadne nenavštívila. Je to krajina v mnohom podobná Česku i Slovensku, či už z hľadiska jazyka, zdravotníctva, alebo celkového štýlu života. Výhody asi každej stáže v zahraničí sú nespočetné: zoznámenie sa s novými zaujímavými ľuďmi, inými medicínskymi praktikami, novou kultúrou, učením sa jednať samostatne v úplne novom prostredí, precvičením si jazyka.
Na gastroenterológii v nemocnici Publiczny Szpital Kliniczny Nr. 4, kde som strávila svoje prvé dva týždne, sa ma ujala „doktor Beata“, dáma v strednom veku, ktorá ale veľmi prekvapila angličtinou s kvetnatou slovnou zásobou a ochotou sa mi, a neskôr nám, venovať. Na oddelení sa totiž ku mne v ďalších dňoch pridali aj kolegovia z Malajzie a Saudskej Arábie. Na moje počudovanie som vedela otázky, ktoré nám boli kladené, suverénne najčastejšie správne zodpovedať, čo verím, že koreluje s dobrým vzdelaním, ktoré štúdium medicíny v Motole poskytuje. Na druhej strane treba podotknúť, že tamojší medici po treťom ročníku tu trávili letnú prax tým, že písali dennodenne dekurzy pacientov, a myslím, že mne by také niečo v minulosti prospelo tiež. Zhliadla som nespočetné množstvo gastro- a kolonoskopií, ktoré na danom oddelení boli hlavným programom v dopoludňajších hodinách, Dr. Beata sa zároveň každý deň snažila priblížiť nám nejakú tému: IBD, alkoholické hepatopatie, cirhózy a iné. Z oddelenia mi najviac utkvela sestra na endoskopických sáloch, ktorá pacientov pri nepríjemných procedúrach neustále ukľudňovala láskavými slovami „Spokojnie, spokojnie.“
Ďalej som trávila svoj čas na oddelení detskej endokrinológie v Uniwersytecki Szpital Dziecięcy w Lublinie, kde hlavnými pacientmi boli diabetici a deti s poruchou rastu, ale aj anorektičky. Tu sa ma ujala mladá doktorka, ktorá mi okrem chodu oddelenia stihla načrtnúť aj politickú situáciu v Poľsku a dokázať, že aj mladé doktorky už môžu vychovávať niekoľko detí a zvládať to. Zvláštnosťou lublinskej endokrinológie bolo z kapacitných dôvodov umiestňovanie detských diabetikov druhého typu a anorektičiek do spoločných izieb, snáď som niečo také videla naposledy.
Posledný týždeň som strávila na oddelení patologických novorodencov, kde sa, popravde, nič moc nedialo. Mladá doktorka, ktorá vedela po anglicky horkoťažko, mi aspoň ukázala najčastejšie typy pacientov: s krvácaním do mozgu a následným hydrocefalom, s infekciami rôzneho druhu, so srdečnými a obličkovými vrodenými vadami.
Nevýhodou stáží v zahraničí je (aj keď to neplatí absolútne) to, že študent sa málokedy dostane k exekúcii medicínskych úkonov, väčšinou je len pozorovateľom. Ale verím, že všetky výhody, ktoré mi táto stáž poskytla, túto vadu prekonali.
Čo sa týka sociálneho programu, myslím, že Poliakov len tak nikto neprekoná. Div, že sa nepretrhli, aby sme neustále mali nejaký program: návštevy parkov, múzeí, večerných grilovačiek pri koleji, výletov po Poľsku (ja osobne som mala možnosť vidieť Gdaňsk, krásne prímorské mesto, ktoré stojí za zhliadnutie) a vyriešili každý problém, ktorý za ten mesiac vznikol. Osobitou výhodou Lublinu bola jeho poloha; blízkosť k hraniciam s Ukrajinou mi umožnila spontánny výlet za túto ďalšiu hranicu, čo by bolo na ďalšiu samostatnú esej. Z vyše dvadsať ľudí, s ktorými som mala možnosť mesiac koexistovať, mi okrem veľa spoločných zážitkov, zdieľania skúseností s ich vzdelávacími systémami (napríklad takmer všade je povinnosť písať diplomovou práci a vo veľa krajinách študenti musia na konci absolvovať test z celej medicíny), zostali, dúfam, dlhodobé priateľstvá.
Poliaci sa ma často pýtali otázku „Podobalo sie?“, ktorá ale v ich jazyku znamená „Páčilo sa ti to?“. A ja by som jednoznačne odpovedala „Tak.“
